V nedeľu 15. augusta sme si určili hneď dva ciele našej turistickej akcie v Roháčskej časti Západných Tatier. Prvým boli Roháčske plesá a druhým Juráňova dolina.
K najvyššie položenému zo štyroch Roháčskych plies, ktoré je v nadmorskej výške 1719 m sme vystúpili cez Spálenú dolinu. Ešte pred zhliadnutím jeho krásy sme sa pokochali pohľadom na Roháčsky vodopád, ktorý je najvyšší v Západných Tatrách a malé Zelené pliesko. Potom sme si postupne pozreli zvyšné tri Roháčske plesá a nakoniec aj Tatliakovo jazierko pri Tatliakovej chate. Bola to doslova túra plies, ktoré však z nich bolo najkrajšie je ťažko určiť, lebo všetky boli krásne, aspoň tak sme to hodnotili všetci.☺
Cestu druhej partie Juráňovou dolinou popísala Janka.
Tiesňavy v Juráňovej doline sú súčasťou Náučného chodníka Juráňová dolina. Samotný náučný chodník vznikol v roku 1986 a v roku 1992 boli informačné tabule obnovené. Venované sú flóre, faune, tiesňave, ochrane prírody a ťažbe železnej rudy. Okruh mal 9,1 km.
Začali sme pri Rázcestí Oravice kráčajúc 2,3 km spevnenou asfaltovou cestou k Tichej doline. Pozdĺž tejto cesty boli 4 turistické prístrešky, rozhľadňa s ďalekohľadom ( ním sme sa pokochali pohľadom k Osobitej, ktorá bola opísaná aj na náučnej tabuli ) a salaš U baču, kde sme si mohli kúpiť syrové korbáčiky, syr alebo žinčicu.
Pri Rázcestí pod Šatanovou opúšťame asfaltovú cestu. Prechádzame cez drevenú lávku nad riečkou Oravica, ktorá vzniká sútokom potokov Tichého a Juráňovho, len niekoľko desiatok metrov vyššie a sme na velikánskej Šatanovej poľane, ktorou sa dostaneme na okraj Juráňovej doliny. Pred tiesňavou je odbočka vpravo, ktorá spája ústie Juráňovej doliny s Bobroveckou dolinou a turisti si tak môžu okruh skrátiť o hodinu, ale prídu tým o krásu tiesňavy. My pokračujeme vľavo, vykročiac do úžiny. Prechádzame drevenými lávkami cez Juráňov potok, okolo ktorého sme po celý čas kráčali a sledovali ako si voda v skalách vyhĺbila koryto. Skalné útvary a steny sa týčia aj niekoľko desiatok metrov do výšky. Keď máte dobrú predstavivosť môžu vám pripomínať všeličo, napr. nos, vtáka alebo škriatka. My sme boli fascinovaný vodou. Dali sa vidieť vodné krútňavy, menšie vodopády alebo priehlbiny. Trasa je veľmi pohodová, upravená schodmi a vyššie nad potokom je istená reťazou, ale nie je to nič náročné. Aj samotné prevýšenie 170 m je len v poslednej časti Tiesňavy do sedla Umrlá. V jednom mieste, kde je to najužšie, sú nad potokom do skaly naprieč vložené drevené kmene. Sú zostatkom drevenej cesty, ktorá bola v roku 1885–1886 postavená v dĺžke 930 m. Slúžila na zvážania železnej rudy, ktorá sa ťažila pod Veľkou Furkaskou. Cesta bola počas povodne v roku 1935 zničená. Zo sedla Umrlá, čo bol najvyšší bod trasy, schádzame 500 m po lesnej ceste k Rázcestiu pod Umrlou, kde začína asfaltová cesta ( tá nás dovedie až do miesta nášho štartu čo je 3,5 km ). To sme už v Bobroveckej doline. Po oboch stranách doliny sú lúky a v užších miestach sú obrovské listy lopúchov. Po pravej strane na konci jednej z lúk je horáreň Bobrovec, ktorá doslova stráži Osobitú. Neskôr, na zákrute cesty je ešte horáreň Peciská. Len 650 m pred koncom našej trasy je zaujímavé miesto – Rašelinisko Peciská. Cez rašelinisko vedie drevený chodník s náučnými tabuľami a rozhľadňou. Chodník bol vo výstavbe a tabuľa naň zakazovala vstup. Rašelinisko sme si teba nepozreli. O chvíľku sme boli pri pamätníku padlých v roku 1945, ktorý tu na ich počesť postavila finančná stráž. Cestu sme zakončili v neďalekom bufete, kde sme si dali jelení guláš a pivko. Zhodnotili sme že Tiesňavy stoja jednoznačné za prehliadku.
